História baníctva

Obec Vyhne sa nachádza v Banskobystrickom kraji a patrí do okresu Žiar nad Hronom. Geograficky leží na západnom okraji Štiavnických vrchov vo Vyhnianskej doline, ktorá ústí do Žiarskej kotliny pri obci Bzenica. Počet obyvateľov je približne 1390.
Prvá písomná zmienka o obci Vyhne pochádza z roku 1326, kde sa spomína ako poddanská obec potomkov kumánskeho vojvodu Boršu, vodcu jedného z maďarských kmeňov. Pôvodne banícke osady vznikli na jej území dávnejšie pred týmto letopočtom, ale nie sú písomne doložené. Dokazuje to však rozsah a množstvo starých banských diel v okolí obce. Obec Vyhne vznikla spojením dvoch častí Peserany a Vyhne v roku 1893 ako jeden celok, od roku 1914 používa už len názov Vyhne.
Drahé kovy a železná ruda sa v tejto oblasti ťažili od stredoveku. Svätotrojičná šachta, závod Antona Paduánskeho, štôlňa Alžbeta boli banskou činnosťou prepojené s hodrušskými baňami po stáročia. Ťažba a spracovanie železnej rudy a časté výskyty železného okru v potoku bol pravdepodobne aj podnetom pre názov obce Eisenbach (železný potok - nemecký názov) a Wihine (starosloviensky názov). Rozvoj baníctva na drahé kovy a jeho potreby pre dobývanie a spracovanie vydobytej rudy podnietil aj rozvoj banského kováčstva ako predchodcu dnešného strojárenského závodu vo Vyhniach.

Baníctvo

Hornovyhnianske žily a bane

Geologické pomery západnej časti Štiavnických vrchov Vyhnianskej doliny sú priaznivé pre výskyt železnej a drahokovovej mineralizácie. Pravdepodobne hlavne výskyt železnej rudy bol dôvodom prvého sústredenia sa obyvateľstva a prvých počiatkov baníctva v tejto oblasti. Táto ruda sa dala dobývať veľmi jednoducho, pretože bola tesne pod povrchom a tvorila ju tzv. oxidačná zóna - železného klobúka nad ložiskom magnetitového ložiska na kopci Klokoč. Ťažil sa hlavne pyrit (sekundárne železná ruda) povrchovým spôsobom. Ťažba železa a jeho spracovanie podnietila vznik kováčskych dielní - vyhní, ktoré vyrábali a opravovali banícke náradie pre baníkov a stupy. Blízka prítomnosť Banskej Štiavnice a hlavne dobývanie strieborno-zlatých žíl podnietilo aj tunajších baníkov vyhľadávať a ťažiť vo Vyhnianskej doline tento typ rudy. Ťažba sa sústredila hlavne v hornej časti obce nazývanej Handel a Windischleuten, kde postupne začali dobývať žilu Ján, Anton a mnoho ďalších. Na tomto mieste (pri osade Handel) vznikol najväčší banský závod vo Vyhniach - Baňa Starej štôlne sv. Antona Paduánskeho otvorená rovnomennou štôlňou a Svätotrojičnou šachtou s hĺbkou 108 m, rozfáranou tromi obzormi a dedičnou štôlňou Nájdenie kríža (Kreuzerfindung).

Toto banské pole bolo otvorené tromi hlavnými štôlňami, a to Hornou František štôlňou, Starou štôlňou Antona Paduánskeho (Železničný obzor) a už spomínanou dedičnou štôlňou Kreuzerfindung. Pôvodne táto baňa pozostávala z mnohých malých banských polí, ktoré vlastnili súkromní ťažiari. Neskôr sa zlúčili do jedného banského poľa. Najrozfáranejší je obzor Starej štôlne sv. Antona Paduánskeho označovaný aj ako Železničný obzor, ktorý slúžil hlavne k doprave materiálu do podzemia a ťažbe rudy pod Svätototrojičnou šachtou.

Pozostatky pracovných nástrojov - želiezka a lámacie kliny

Celý podzemný labyrint chodieb banského poľa Starej štôlne sv. Antona Paduánskeho má cca 12 km podzemných chodieb. Táto dĺžka priraďuje banské pole k najväčším vo Vyhniach. Slednými prácami po žile Hlavná Anton a po vyše 22 tenších žilkách v nadloží a podloží sa banské chodby z Vyhnianskej strany spojili s dobývkami na druhej strane kopca s dielami Hornohodrušského závodu Finsterort v Hodruši. Významnou otvárkovou štôlňou centrálnej časti Vyhnianskeho banského poľa bola štôlňa Alžbeta, ktorá otvárala a sledovala žilu Alžbetu v dĺžke cca 2000 m, samotná Alžbeta žila patrila medzi významné drahokovové žily, čo potvrdzujú záznamy z roku 1899, kde na pracoviskách žily Alžbeta pracovalo až 336 robotníkov.

V rokoch 1909 až 1912 došlo k modernizácii závodu na štôlni Anton. Postavila sa centrálna úpravňa a nová železná ťažná veža. V podzemnom areáli vyhnianskeho závodu sa nachádzali ešte dve podzemné šachty - šachta Ján Krstiteľ (zvážňa) a šachta Alexander. Šachta Alexander bola v rokoch 1923 -1924 prehĺbená z pôvodne 70m hlbokej na konečnú hĺbku 152 m, čím sa umožnilo podzemné spojenie vyhnianskeho závodu z úrovne dedičnej chodby Nájdenie kríža (Kreuzerfindung) s Hornohodrušským závodom Finsterort, na úrovni Voznickej dedičnej štôlne (predtým dedičnej štôlne cisára Jozefa II.) na šachtu Alexander bol už predtým zabudovaný elektrický ťažný stroj, ktorý bol vyrobený v roku 1898 v továrni Karola Kachelmanna vo Vyhniach. Tento ťažný stroj bol však v roku 1936 demontovaný a odvezený do Novej Bane. V tomto čase už šachta neslúžila viac k doprave rudy a stratila svoj význam. V rokoch 1923 - 1929 boli zásoby rudy na Vyhnianskej strane postupne vyťažené a začali sa opúšťať pracoviská vo Vyhniach. Stará štôlňa sv. Antona Paduánskeho bola ponechaná ako fáracia štôlňa pre asi 50 baníkov z Vyhní, ktorí chodili popod zem pracovať do Hornohodrušského závodu až do roku 1947. 1. apríla 1929 bolo oficiálne potvrdené spojenie Vyhnianskeho a Hodrušského závodu v jeden banský závod. V tom čase sa však už na vyhnianskych žilách nepracovalo, a preto oficiálne spojenie malo len formálny význam. Dnes v štôlni Anton je umiestnená slapová stanica SAV a v susednej štôlni Dobrej Nádeje je umiestnená seizmická meracia stanica geofyzikalného ústavu SAV.
Druhá oblasť dobývania strieborno-zlatých rúd bola v okolí osady Windischleuten, kde bola dobývaná žila Windischleuten (neskoršie žila Benedikt). Táto baňa patrila mestu Banská Štiavnica. Počiatky baníctva na tejto žile nie sú zachované, ale prvá písomná zmienka z roku 1534 uvádza, že táto baňa je už opustená a zatopená. Rozsah vykonaných prác na tejto žile posúva počiatky baníctva aj o niekoľko storočí skôr. Aj keď v 17. a hlavne 18. storočí bolo niekoľko pokusov obnoviť ťažbu na tejto bani, už nikdy sa nedosiahla úroveň ťažby spred minulých rokov. Baňa zápasila s bansko-technologickými problémami a hlavne s prítokmi podzemnej vody. V súčasnosti táto baňa slúži ako zdroj pitnej vody pre obec Vyhne. Pokračovaním vyhnianskou dolinou smerom na Banskú Štiavnicu prechádzame cez osadu Banky, ktorá bola dôležitým strediskom banskej činnosti v priestore medzi Vyhňami a Banskou Štiavnicou.

Dolnovyhnianske žily

Prvé záznamy o Trojkráľovej šachte pochádzajú zo začiatku 19. storočia, kedy bola baňa už v rozmachu. Ukončenie ťažby nastalo v roku 1860. Podľa zachovanej banskej dokumentácie a jej množstva je zrejmé, že počiatky baníctva tu začali cca o 100 rokov skôr. Trojkráľová šachta otvárala Trojkráľovú žilu, až do hĺbky 150 m. V minulosti bol dedičný horizont štôlne Alžbeta ešte podfáraný asi o 50 m ďalej, kde nastali problémy s vodou. Zaujímavosťou tejto žily bolo, že obsah zlata prevyšoval obsah striebra, čo je charakteristické pre kremnické rudné žily. Záujem o otvorenie a znovuzačatie ťažby na tejto žile pokračoval až do začiatkov 20. storočia. Aj na prelome 20. storočia bol tento priestor predmetom záujmu niektorých prospektorských firiem z Kanady a Austrálie.

Ťažba železa vo Vyhniach

Ťažba železných rúd bola Pri spracovaní zlato-strieborných rúd sa používala železná ruda ako prísada. Vyhnianska dolina bola jedna z lokalít v okolí Banskej Štiavnice, kde sa ťažila železná ruda pre hutnícke potreby. Prvé zmienky o ťažbe železa vo Vyhniach pochádzajú z roku 1522, v súvislosti s výstavbou železného hámru s piatimi pecami na spracovanie železnej - pyritovej rudy. Tento pyrit sa ťažil v Kýzovej doline na bani Jozef Calassanti, pod Rumplovskou. Podobné bane na pyrit boli v oblasti Hodrušky - Síkorovej šachty a vrchu Klokoč. Ložisko železa na vrchu Klokoč je však geneticky iného typu ako pyritové. Ide o ložisko skarnovo-magnetitového typu, vo svete charakterizovaného vysokou kovnatosťou. Podrobný geologický prieskum na tomto ložisku previedol Ing. Svetozár Gavora v rokoch 1955 - 1968.
Vyhne okrem množstva rudných žilných štruktúr sú známe aj geologickými zaujímavosťami. K nim patrí Kamenné more, vyhnianska drvená žula, numulity (treťohorné skameneliny) a pramene termálnej vody.

Kamenné more

Veľkosť a najmä rozľahlosť vyhnianskeho Kamenného mora, a hlavne jeho jedinečnosť v rámci celej vulkanickej časti Karpát podnietili vládu ČSR, zásluhou miestnych odborníkov (geológov a baníkov) vyhlásiť 6. 8. 1923 Kamenné more vo Vyhniach za chránenú prírodnú pamiatku, ako prvú na území dnešného Slovenska. Ťažba kameňa z tejto lokality sa začala obmedzovať už v roku 1908. Status prírodnej rezervácie bol potvrdený aj vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR č. 17/2003. V prípade vyhnianskeho Kamenného mora, skalné bralo oslabené mrazovým zvetrávaním bolo ešte postihnuté zemetrasením. Jeho značná časť sa zrútila a rozpadla na rôzne veľké bloky a balvany na ploche viac ako 5 ha. Je tu pozorovateľné gravitačné triedenie blokoviska, kde pri jeho dolnom okraji sú sústredené veľké a ťažké bloky dosahujúce priemer až 3 metrov, ktoré sa dokotúľali vďaka svojej pohybovej energii najďalej. Smerom po svahu hore sa veľkosť úlomkov postupne zmenšuje.

Vyhnianska drvená žula

Na území Vyhní sa nachádza aj petrografický fenomén, ktorý v petrografickom názvosloví nesie aj meno obce, a to je Vyhnianska drvená žula. Hornina je intenzívne tektonicky porušená a usmernená. Jej výstup až na povrch spôsobili tektonické pohyby -nasunutie. Je to hrubozrnná šedá až hnedá hornina, vynikajú v nej kryštály minerálov ortoklasu a kremeňa. Hrubozrnný vzhľad spôsobilo tlakové usmernenie. Jej podrobným štúdiom a petrografickým výskumom v oblasti Vyhne - Hodruša sa zaoberal Ján Šálat.

Výskyt numulitov

Ďalšou geologickou zaujímavosťou je aj početný výskyt skamenelín v blízkosti Kamenného mora oproti pivovaru. Výskyt tzv. peniažtekov - po latinsky nazývaných Numulites - odborne dierkavce. Ide o jednobunkové morské živočíchy s mnohokomôrkovou vápenatou schránkou šošovkovitého až guľovitého tvaru z obdobia treťohôr. Veľkosť schránok dosahuje v priemere až 5 cm. Prítomnosť týchto skamenelín nám potvrdzuje, že v tejto oblasti bolo v minulosti more, a tieto živočíchy žili a boli jednou z najhlavnejších pri tvorbe numulitových vápencov v našej oblasti.

Pramene termálnej vody

Vo vyhnianskej doline bolo niekoľko termálnych prameňov. V 19. storočí sa dva pramene, ktorých teplota nebola vyššia ako 5 stupňov, využívali ako liečivá pitná voda. Anjelsky prameň pod Kamenným morom dodnes slúži ako osviežujúci zdroj pitnej vody. Podobne prameň Andrej pôvodne slúžil kúpeľným hosťom, avšak dnes ho využíva už len pivovar pri výrobe piva. Bol pomenovaný na počesť tekovského fyzikusa a dlhoročného vyhnianskeho kúpeľného lekára Andreja Lászlavíka. S termálnou vodou súvisí aj zaujímavý travertínový útvar, ktorý vznikol v 20. storočí vytekaním vody z opustenej banskej štôlne. Termálno-minerálna voda vytekaním na povrch sa ochladzuje, čím dochádza k porušeniu rovnovážneho stavu kalcitu a voda sa následne vyzráža. Takto vzniknutý travertínový stĺp, po ktorom voda padá z výšky 3,5 m, má po oboch stranách dva výklenky olemované kvapľovými útvarmi.

                               Viac o histórii baníctva vo Vyhniach sa dočítate v knihe :